Mojich 12 detských kšeftov

Po tom čo som si teraz prečítal predchádzajúci článok o tom, prečo som vlastne vytvoril tento web Kidpreneria, tak sa mi začali vynárať spomienky na moje detstvo. Konkrétne spomienky o tom, aké rôzne brigády alebo drobné kšeftíky som mal, aby som si trocha zarobil. Podľa mňa ich bolo celkom dosť a niektoré sú pomerne vtipné. Takže som sa rozhodol, že ich zosumarizujem a možno to niekoho inšpiruje v tom, ako rôzne sa dá aj v detstve privyrobiť.

Síce si už presne nepamätám, ktorým z týchto činností som sa venoval a v akom veku, ale viem, že to začalo niekedy na druhom stupni základnej školy. A tieto drobné zárobkové činnosti pokračovali aj na strednej škole až do dospelosti. Vymenujem tu teda teraz svoje detské kšefty, na ktoré som si dokázal spomenúť. Zároveň však musím povedať, že nejdú chronologicky odkedy som bol najmladší až po stredoškoláka. Jednoducho ich sem dávam v takom poradí, v akom ma napadli.

Predaj kostihoja lekárskeho. Naozaj netuším prečo ma napadla práve táto rastlina, či som to niekde počul alebo mi to niekto poradil. Pamätám si však, že keď sme boli u mojej babičky na dedine, tak som sa raz vybral do poľa aj s rýľom a vykopal som koreň kostihoja lekárskeho. Doma na dvore som ho pekne umyl a dal som inzerát do pražských inzertných novín Annonce (neviem, prečo až do Prahy, ale ok), že predávam koreň kostihoja lekárskeho. O pár dní sa mi ozvala nejaká pani a ja som jeho poslal na dobierku. Toto bol môj zárobok, z ktorého som sa tešil.

Predaj plagátov z časopisu Bravo. Pamätníci vedia, že počas socializmu nebolo možné si u nás kúpiť nemecký časopis Bravo. Vlastne vtedy nebolo možné si hocičo kúpiť, keďže to v obchodoch nebolo. Mama sa mi snažila dať tento vzácny teenagerský časopis niekedy zohnať známemu kamionistovi, ktorý zvykol cestovať na západ. Vždy, keď som dostal tento darček, tak to bolo k nejakému môjmu sviatku alebo na Vianoce. A bol to pre mňa v tom čase ten najkrajší darček. Obsahoval totiž články, fotky, príbehy, plagáty hudobných západných skupín, ktoré sme vtedy počúvali. No ale keďže som samozrejme nepočúval všetky žánre a všetky skupiny, tak tie, ktoré sa mi páčili menej, som predával svojim kamarátom. V strede zvykol bývať veľký zložený plagát – štvorstrana. A keď to nebola taká hudobná skupina, ktorú som ja počúval, tak som ten plagát predal za 40 korún československých. Podobne to bolo aj s dvojstranami (20 Kčs), aj s jednostránkami (10 Kčs). Tento časopis bol naozaj vzácnosťou, takže dopyt po takýchto plagátikoch bol, a ja som si mohol privyrobiť.

Predaj suvenírov z NHL a NBA. Na začiatku strednej školy som zvykol písať do Ameriky do klubov NHL a NBA. Prosil som v nich, či by mi nemohli poslať nejaké propagačné materiály ako samolepky, brožúry, fotky a podobne. Vtedy som ešte nevedel anglicky, a tak mi list v angličtine napísala sesternica. Bol písaný v takom duchu, že som sa vydával za redaktora lokálneho športového časopisu a potreboval som nejaké materiály a to bol teda akože dôvod prečo im píšem. Bolo to písané rukou a niekoľkokrát prefocované. Jednoducho profi :-). Myslím si, že každému, kto ten môj list uvidel bolo asi jasné, že to napísalo nejaké dieťa. Každopádne zásielky z Ameriky som v tom čase dostával pomerne často. Každé ráno som striehol na poštárku ako orol, či mi nenesie nejaké obálky. A vždy bolo potom pre mňa úžasným prekvapením, keď som každú z nich otváral, že čo tam asi tak bude.
Niektoré veci boli vzácne, pretože som dostal podpísané fotky známych svetových hokejistov napr. Matsa Sundina alebo Joe Sakica (hokejoví fajnšmekri určite ocenia). Niekedy sa stalo, že mi kluby poslali aj viac rovnakých vecí, alebo rovnaké materiály. V takom prípade, keď som mal z niečoho viac kusov, tak som to predával cez inzerát, na dobierku. A tak to som si zarábal.

Predaj kaktusov a vypestovaných rastlín. Keď som bol chlapec na základnej škole, tak ma bavilo pestovať kaktusy a subtropické rastliny. Celé okno v mojej detskej izbe bolo obložené kvetinami. Dokonca som mal pre kaktusy z plexiskla urobený taký miniskleník, v ktorom som ich pestoval. V Trenčíne, kde som vyrastal, bola v tom čase predajňa tzv. poľnohospodárskych prebytkov, kde ľudia mohli dať nejaké plodiny zo záhrady alebo rastliny, jednoducho nejaké rastlinstvo alebo vlastnú úrodu. A keď si to potom niekto kúpil, tak za to dostali peniaze. Komisionálny predaj v oblasti flóry. A toto bola aj moja zárobková činnosť. Vypestoval som zo zrniek nejaké subtropické rastlinky ako malé citrónovníky, pomarančovníky, kaktusy alebo olivy. Dal som to tam do obchodu a každý deň cestou zo školy som chodil nenápadne sledovať, či náhodou z tej mojej ponuky už neubudlo. Viem, že som túto možnosť propagoval aj v triede medzi spolužiakmi, takže aj oni si tam niekedy išli kúpiť.

Predaj suvenírov na hokejovom štadióne. Možno viete, že Trenčín je hokejové mesto. Ako chlapec som v Trenčíne chodieval na každý hokejový zápas. Hokej je môj najobľúbenejší šport od detstva. Keď som bol trocha väčší, tak mi tam mama vybavila brigádu, že som predával v stánku so suvenírmi. Bolo to v čase, keď Miro Šatan hral za Trenčín ešte ako mladé 18-ročné ucho a hneď patril medzi najlepších. Postupne som zistil, čo si ľudia radi kupujú. A tak som sa dohodol s jedným mojim kamarátom, ktorý mal novinový stánok v centre mesta na takomto kšefte. Keďže predával okrem novín, časopisov a cigariet aj kartičky hokejistov, ponúkol som mu, že aj ja budem od neho brať tie kartičky a predávať ich na štadióne. Troška som si navýšil cenu a rozdiel som si z predaného tovaru nechal. Týmto spôsobom som si vlastne dokázal zarobiť troška viac, než som mal oficiálne dohodnuté. Dúfam, že to na mňa neprezradíte.

Predaj osobných vecí na zájazde v Rumunsku. Na základnej škole, keď som bol šiestak alebo siedmak, tak sme sa vybrali na dva týždne k moru. Boli sme na zájazde v Bulharsku. V tej dobe sa bežne cestovalo tak, že sa išlo dva dni autobusom. Našťastie sme mali prestávku na prespanie v Rumunsku. Rumunsko bola vtedy dosť chudobná krajina, keďže tam bola diktatúra, ťažký komunizmus. Žilo sa tam horšie než u nás v tom čase. Pamätám si, že keď sme tam prišli, cítil som sa chvíľu ako nejaký západniar. Vystúpili sme dolámaní a spotení z našej socialistickej Karosy a hneď sa okolo nás zhromaždilo veľa miestnych ľudí. V rukách držali bankovky a chceli od nás nakupovať. Čokoľvek. Keďže v ich obchodoch chýbalo asi všetko.

Ja som na to túto situáciu zareagoval pomerne pružne a začal som im predávať niektoré z našich vecí, ktoré sme mali so sebou. Pamätám si, že recepčnej v našom hoteli som predal napríklad mamin lak na nechty, za ktorý som zinkasoval nejakú sumu v ich mene (Lei). To sa však krátko na to ukázalo ako problém, pretože za tie ich peniaze sme si nemali čo kúpiť, keďže tam v obchodoch skoro nič nebolo. Takže predávať ma to síce bavilo, ale ten výsledný efekt nebol ideálny. Myslím, že sme tie ich peniaze potom našťastie doma v banke vymenili za naše koruny, ale to si už presne nepamätám.

Odpisovanie stavu plynomerov. Niekoľko rokov som mal brigádu, že som chodil po domoch a po bytoch a ľudia mi nahlasovali stav plynomeru. Robilo sa to raz ročne, aby sa zistilo koľko plynu ľudia spotrebovali a podľa toho ich mohli plynárne skasírovať. Táto brigáda sa mi celkom páčila, pretože som si ju mohol robiť, keď mi to vyhovovalo a bolo to celkom dobre zaplatené. Pamätám si, že nie vždy sa mi podarilo vhodne odhadnúť načasovanie. Raz som sa totiž, ako mladý neznaboh, vybral odpisovať plynomery cez Veľkonočnú nedeľu. Nie každý to ocenil, z jedného domu ma aj vyhnali s argumentom, že nie je možné, aby niekto na Veľkonočnú nedeľu pracoval. Cez najväčší kresťanský sviatok! V poriadku, pochopil som. Ani mi vtedy ten človek nepovedal stav ich plynomeru. A tak som tam musel prísť ešte raz, cez pracovný deň. Ale túto brigádu som mal rád, robil som ju viac rokov.

Zber jahôd a.k.a. celodenné utrpenie na slnku. Nepamätám si, v ktorom ročníku na základnej škole to bolo, ale vybrali sme sa s kamarátom poriadne si zarobiť. Aspoň vtedy sme ti to mysleli. Išli sme na zber jahôd. To znamená, že človek dostane zaplatené podľa toho, koľko kg jahôd sa mu podarí nazbierať. Nejako som však vtedy zabudol zobrať do úvahy fakt, že nikdy som nemiloval poľnohospodárske práce. Takže zrovna tento druh brigády nepatril medzi tie, ktoré by sa mi páčili alebo kde by som sa dobre osvedčil. Nazbieral som málo kg a tak som aj málo zarobil. Nebavilo ma to, svietilo slnko, bolo mi teplo, bolel ma chrbát. Ale aspoň som sa dobre najedol čerstvých jahôd. Na druhý deň sme sa tam však už neobjavili.

Roznos letákov do poštových schránok. Ďalší príležitostný job, ktorý som mal bol roznos reklamných letákov do schránok. Niekto mi to dohodil. Zobral som ruksak plný letákov, ale po istom čase ma to až tak nebavilo. Musím sa teda priznať, že do niektorých schránok som veľkoryso vložil aj dva, prípadne tri kusy letákov, aby som sa toho čím skôr zbavil. Bol to síce u mňa ojedinelý prečin, ale aj tak som opäť nútený vás radšej požiadať o diskrétnosť.

Export cesnaku do východného Nemecka. S mojou staršou sesternicou sme sa rozhodli, že pôjdeme do východného Nemecka navštíviť jej známu. Ona niekde zistila, že vraj v tom čase tam bol dosť drahý cesnak. Myslím, že bol o 100 % drahší než u nás. A tak prišla s unikátnou myšlienkou, že by sme tam od nás mohli priniesť nejaký cesnak, niekde ho tam predať a tým by sa nám vrátili náklady na cestu. A tak sme plní očakávaní zakúpili 10 kg cesnaku. Jednoducho povedané, investovali sme do biznisu.

Čo sa však nestalo, už si nepamätám z akého dôvodu, ale z tej cesty zišlo. Napokon sme tam necestovali. A áno, hádate správne, cesnak nám zostal. Logicky sa teda objavila otázka, čo s ním spravíme. A tak, či som chcel, či som nechcel, musel som sa prekonať a snažiť sa ten cesnak predať v Bratislave pred tržnicou na Trnavskom mýte. Ak ste náhodou v druhej polovici 80-tych rokov videli pred vchodom do tržnice videli postávať nesmelého chalana obloženého cesnakom, tak áno, bol som to ja. Nie som typ človeka, ktorý by bol stavaný na takýto priamy predaj. Aj som sa trocha hanbil, bolo to pre mňa veru vystúpenie z komfortnej zóny, ako by povedal motivačný spíker. Napokon sa nám podarilo predať väčšinu z tohto množstva. Aspoň za tú istú cenu, za ktorú sme ho kúpili, aby sme neboli v strate. Takže tento biznis dopadol neslávne.

Práca na stavbe. Mám skúsenosť aj s prácou na stavbe, ako pomocný robotník. Bola to povinná prax počas štúdia na strednej škole. Keďže som mal to šťastie a navštevoval som Strednú priemyselnú školu stavebnú. Dvakrát sme tam mali prax na reálnej stavbe s reálnymi stavbármi. Bola to v prvom rade sranda. Robili sme tam rôzne druhé hlúpostí. Samozrejme, drobný zárobok ma potešil. Ale hlavne som si uvedomil, že v dospelosti by som si takto zarábať určite nechcel.

Pomoc pri časomiere na basketbalových zápasoch. Počas strednej školy som hrával aktívne basketbal. Miloval som ten šport. Posledný rok sme hrali aj prvú dorasteneckú ligu za Trenčín. V tých rokoch hral Trenčín najvyššiu československú basketbalovú súťaž mužov. Takže sme sa cez víkendy radi chodievali pozerať na ich zápasy. Mal som príležitosť byť aj pri boxe časomeračov, kde som pomáhal som zapisovaním už ani neviem presne čoho. Raz sa však stalo, že nastal moment, keď tam nemal kto ísť utrieť podlahu. Počas basketbalového zápasu sú totiž bežné situácie, keď spotený hráč spadne na palubovku, tak ju treba čím skôr utrieť, aby sa ostatní hráči na tom nešmykli. Bola to normálna brigáda za nejaké drobné peniaze. Hra sa mi však stala taká vec, ktorá určite za tieto peniaze nestála.
Hral sa vtedy nejaký dôležitý zápas, myslím s pražským mužstvom. Hala bola naplnená do prasknutia. Mojich 10 sekúnd slávy nastalo v momente, keď na mňa padla voľba ísť utrieť palubovku. Vyštartoval som zo stoličky utrieť kritické miesto a čo sa nestalo? Zlomila sa mi metla. Samozrejme to vyvolalo v publiku pobavenie, takže halou sa ozval niekoľkosekundový (mne sa však v tom momente zdalo, že ide o minúty a nie sekundy) smiech. A ja, celý červený, som sa pobral na miesto hľadiac do podlahy. Vtedy, v pubertálnom veku, to bola pre mňa celkom slušná hanba. Našťastie, nikdy som už potom nebol utierať palubovku.

Mnohé z týchto mojich detských “zarábačiek” sú typické pre dobu, v ktorej som trávil svoje detstvo a dnes by už aktuálne neboli. Myslím si, že dnešná doba poskytuje deťom ďalšie možnosti na privyrobenie, o ktorých sme pred rokmi ani nechyrovali. Zosumarizoval som tie najdostupnejšie možnosti, ktoré ma na detské podnikanie napadli a skončil som pri čísle 57. Prečítajte si ich v tomto e-booku a určite tam nájdete vhodnú činnosť aj pre vaše dieťa.

Miloslav Ježo
Som tvorca digitálnych produktov a online business mentor. Mojou vášňou je objavovanie nových možností v online podnikaní, aby som prostredníctvom svojich vzdelávacích produktov uľahčil ľuďom život a pomohol im generovať príjem z toho, čo ich skutočne baví. V rámci projektu Kidpreneria pomáham rodičom naštartovať v ich deťoch podnikateľské myslenie a vytvoriť ich prvý detský biznis. Súčasťou programu je príručka pre rodičov a deti "Ako naučiť deti zarábať na tom, čo ich baví". Viac informácií o mne a môj príbeh si prečítajte tu >>.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohoto komentára. Zásady spracovania osobných údajov

  • 57 skvelých nápadov na detské podnikanie

    E-book ZDARMA

  • Vidíme sa na Facebooku!